Back to top

Z Bagdadu do Bruselu: dlhá cesta za prácou v Dome európskej histórie

Návštevníkov Domu európskej histórie víta skutočne jedinečný, medzinárodný tím. Je v ňom zastúpených spolu 34 rôznych národností a hovorí sa v ňom 27 rôznymi jazykmi (jeden člen hovorí dokonca siedmimi jazykmi!). Prečítajte si príbeh Abbása, najnovšieho člena tímu...

Narodil som sa a vyrástol v Bagdade, v Iraku, kde som študoval angličtinu a výtvarné umenie. V roku 2011 som dostal miesto prekladateľa v armáde USA. V júli toho istého roku som sa presťahoval do Ankary v Turecku, kde som pracoval pre firmu, ktorá zabezpečuje preklady a vybavuje žiadosti o víza. Po piatich rokoch som požiadal o azyl v Turecku, ale moja žiadosť sa nikam ďalej nedostala. Napokon som sa v roku 2016 presťahoval do Belgicka, kde som získal trvalý pobyt a začal som hľadať prácu.

Ak mám byť úprimný, hľadal som čokoľvek, kde sa ako hlavný pracovný jazyk používa angličtina. Začal som chodiť na kurz francúzštiny pre začiatočníkov v miestnom verejnom sociálnom centre (Centre Public d’Action Sociale, CPAS) a súčasťou kurzu bola aj skupinová návšteva Parlamentária. Počul som, že so zahraničnými návštevníkmi sa tam hovorí anglicky, a pomyslel som si, že by som tam možno mohol pracovať. Zmienil som sa o tom našej učiteľke Élodie, ktorá sa išla informovať na recepciu a pomohla mi získať e-mailovú adresu agentúry, ktorá ma na starosti personál na prijímanie návštevníkov.

Hneď som si požiadal o miesto – poslal som žiadosť, životopis a 15 odporúčaní z armády USA. Absolvoval som niekoľko pohovorov a teraz som jedným zo zamestnancov v Dome európskej histórie.

Skutočne odporúčam návštevu múzea, najmä ľuďom, ktorí nie sú z Európy, pretože sa dozvedia mnohé veci, o ktorých sa v škole nikdy neučili. Napríklad obrázky v časti „Európa v troskách“ na treťom poschodí na mňa naozaj veľmi zapôsobili. Na jednej strane je na nich zachytená smrť, ničenie či hladujúci občania, na druhej strane diktátori ako Stalin a Hitler a ich zdanlivo beztrestné činy.

Preto som veľmi rád, že som mohol v múzeu v Bruseli začať svoju, dúfam, dlhú pracovnú kariéru. Želám si už len, aby za mnou mohla čoskoro prísť moja rodina – mám dve dcérky Retaj a Laylu – a nevidel som ich od novembra 2016.