EURÓPA: SVETOVÁ VEĽMOC
19. storočie bolo v európskej histórii revolučným obdobím a časom veľkého prerodu vo všetkých oblastiach života. Ľudské a občianske práva, demokracia a nacionalizmus, industrializácia a systémy voľného trhu, to všetko bolo predzvesťou obdobia zmien a nových možností.
Koncom storočia dosiahla Európa vrchol svojej svetovej moci. Bujnelo však sociálne a národnostné napätie a medzinárodná rivalita, ktoré začiatkom 20. storočia explodovali v konflikte.
POLITICKÉ ZMENY
19. storočie – vek revolúcií! Ľudia v celej Európe, inšpirovaní Francúzskou revolúciou z roku 1789, odmietajú vládu triedy aristokratov a bojujú za rozvoj občianskych a ľudských práv, demokracie a národnej nezávislosti.
Nacionalizmus sa objavil ako požiadavka revolúcie, ktorá občanom sľubovala väčšiu účasť na demokracii. Mal však výlučnú povahu, pretože prišiel s obrazom sveta, v ktorom jednotlivé štátne územia obývajú etnicky podobní ľudia. Niektorí vizionári v Európe však dúfali v zjednotenie kontinentu prostredníctvom prekonania národných pút.
Revolucionári v celej Európe spochybňovali aristokratické výsady a tradičné spoločenské usporiadanie. Predovšetkým revolúcie v rokoch 1848 – 1849 boli medzníkom v boji za rovnosť, sebaurčenie a ľudské práva, čo sú ciele, ktoré výrazne rezonujú aj v dnešných časoch.
Francúzska revolúcia z roku 1789 bola zlomovým okamihom európskych dejín. Ideály slobody, rovnosti a bratstva, ktoré sa šírili kontinentom, narušili existujúce politické systémy. Útok francúzskych revolucionárov na väzenie Bastila v Paríži zo 14. júla 1789 sa stal povestným symbolom odporu voči vláde korupcie a aristokratickým výsadám.
Legendy, mýty a slávna minulosť sa stali dôležitými prvkami pre národné hnutia, ktoré sa snažili vytvoriť národnú identitu, ktorá mala byť v porovnaní s ostatnými odlišná a jedinečná. Vlajky, hymny a symboly boli len niektoré z nástrojov, ktoré národné hnutia využívali na dosiahnutie týchto cieľov a budovanie vlastného sebavedomia.
TRHY A ĽUDIA
Para, dym, továrne, hluk – to všetko ohlasovalo začiatok priemyselnej revolúcie vo Veľkej Británii. Priemyselná výroba sa následne v rôznej miere rozšírila po celej Európe a zmenila tento kontinent na svetové centrum industrializácie, financií a obchodu.
Vďaka novým technologickým inováciám došlo k priemyselnému pokroku, pričom hnacou silou rozvoja ťažkého priemyslu bola parná energia. Výrobné postupy sa úplne zmenili a vo veľkých továrňach s tisíckami pracujúcich sa vo veľkom vyrábal priemyselný a spotrebný tovar.
Robotníci v 19. storočí boli nádenníkmi bez právnej ochrany či sociálneho zabezpečenia. Často museli pracovať a žiť v otrasných podmienkach. Ich situácia sa zlepšila až ku koncu storočia, keď postupne získavali hlasovacie práva.
Industrializáciou a zavedením mechanizovanej výroby sa od základov zmenili pracovné podmienky ľudí v celej Európe.
![Painting man woman seated Belgium 19th century](https://historia-europa.ep.eu/sites/default/files/styles/grid_item_large/public/vanaise-4437dig_web_2.jpg?itok=odJMhSgT×tamp=1501423634 ""Portrait de Monsieur et Madame Georges Hobé"")
Slovo „buržoázia“, pochádzajúce z francúzštiny, opisuje novú spoločenskú kategóriu ľudí, ktorá vzišla zo spoločenských zmien vyvolaných priemyselnou revolúciou. Táto ekonomicky nezávislá a vzdelaná vrstva získavala politické práva a bola hybnou silou hospodárskych a politických zmien.
VEDA A TECHNIKA
Európu na sklonku 19. storočia charakterizovala rýchlosť, dynamika a viera v pokrok. Železnice, elektrina, kinematografia, fotografia a nové teórie vo vede a medicíne potvrdzovali vedúcu úlohu Európy v tomto veku technologického dospievania. Na obzore sa črtala sľubná budúcnosť.
Nástup éry železníc dokazoval predstih Európy ako nepochybného svetového technologického lídra. Industrializácia zažívala rozmach a všetkým sociálnym vrstvám sa otvorila možnosť cestovať na veľké vzdialenosti.
Železnice zmenili tvár Európy stavbou tunelov, viaduktov a mostov, ktoré prekonávali predtým neschodné prekážky. V roku 1882 bol otvorený pätnásťkilometrový Gotthardský železničný tunel spájajúci severnú a južnú Európu, ktorý bol vtedy najdlhším tunelom na svete. Železničná doprava priniesla hromadnú prepravu a masový cestovný ruch.
Telegraf umožnil takmer okamžitú komunikáciu medzi vzdialenými miestami. Zločin spáchaný v jednom meste bolo možné rýchlo oznámiť v ďalšom meste, a rovnako aj svetové ceny komodít. Podmorské káble umožnili komunikáciu s celým svetom.
Na svetovej výstave v roku 1900, kde bolo možné vidieť vojnové zbrane a koloniálne dediny, sa naplno prejavilo súperenie štátov a medzinárodné napätie z konca 19. storočia. Táto rivalita dramaticky poznamenala charakter nasledujúceho storočia.
IMPERIALIZMUS
19. storočie bolo svedkom dominantného postavenia Európy vo svete. Ríše sa zväčšovali, kolónie sa rozrastali, a to všetko za rozhodnej podpory priemyselnej revolúcie. Kolónie poskytovali suroviny a luxusný tovar na uspokojovanie rastúceho dopytu spotrebiteľov a na výmenu sľubovali obrovské trhy pre európske výrobky. Zneužívanie a nerovnosť sa ospravedlňovali ako nevyhnutná súčasť civilizovania primitívnych národov. Na postupné odstraňovanie otroctva nadväzovali nové formy neznášanlivosti a rasizmu.
Európske krajiny ovládli do roku 1914 asi 30 % svetovej populácie. Európa sa po stáročia podieľala na zámorskom prieskume a obchode, ale prínosy priemyselnej revolúcie jej umožnili ešte viac upevniť kontrolu nad ostatnými kontinentmi.
Účastníci Berlínskej konferencie (1884 – 1885) stanovili základné pravidlá rozdelenia afrického kontinentu medzi európske mocnosti, a to bez akejkoľvek účasti samotných Afričanov. Koncom roka 1900 zostali nezávislé iba tri štáty. Európske mocnosti boli pripravené rozdeliť si aj Áziu.
Nové európske technológie vytvorili nástroje, napríklad guľomety, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu v presadzovaní kolonializmu. Odpor domorodého obyvateľstva bol aj pri početnej prevahe márny, ak stálo proti zbrani, ktorá dokázala strieľať 50-krát rýchlejšie ako bežná puška.
V samotnej Európe boli niektoré národy vnímané ako rasovo „menej rozvinuté“ než ostatné. Podľa týchto rasistických koncepcií sa tieto spoločnosti zvyčajne opisovali tak, že z geografického a sociálneho hľadiska sa nachádzajú na okraji Európy, a často sa považovali za živých predkov rozvinutejších rás, ktoré v 19. storočí žili v Európe.