Back to top

KONIEC ISTÔT

Celosvetová recesia a prudko rastúce ceny energií znamenajú v 70. rokoch 20. storočia náhly koniec povojnového rozmachu Európy. Nové spoločenské hnutia spochybňujú existujúce politické usporiadanie. Uprostred tejto hospodárskej a sociálnej nestability pokračovalo Európske spoločenstvo v budovaní spoločného trhu. Grécko, Portugalsko a Španielsko sa zbavili jarma diktatúry a stali sa novými členskými štátmi Spoločenstva. Komunistické krajiny, oslabené štrukturálnymi problémami, sa dostali do obdobia úpadku a v roku 1989, v čase dvojstého výročia Francúzskej revolúcie, sú tieto režimy zvrhnuté v prevažne pokojných revolúciách.

Koniec studenej vojny ponúkol Európe možnosť postupne sa zbližovať prostredníctvom užšej spolupráce. Bývalé komunistické krajiny začali vstupovať do Európskej únie, čím sa počet jej členských štátov zdvojnásobil. Štáty sa dohodli, že sa budú zriekať čoraz viac svojich právomocí, aby dosiahli nadnárodnú efektívnosť. Hoci finančná kríza a kríza eura v roku 2008 ukázala, ako pevne je Európska únia stmelená, tieto problémy upozornili aj na nedostatky, ktoré sú skúškou európskej solidarity.

Vstup na piatom poschodí - roztrhnutie

KONIEC ROZMACHU

V roku 1973 stúpli ceny ropy o 70 %, keď arabské štáty ťažiace ropu, ktoré sú členmi kartelu Organizácia krajín vyvážajúcich ropu (OPEC), štvornásobne zvýšili svoje ceny. Vedľajším účinkom bola celosvetová energetická kríza a recesia, ktorá ukončila konjunktúru v Európe.

Západoeurópska viera v neobmedzený rast bola otrasená a tradičné odvetvia priemyslu, napríklad oceliarstvo a baníctvo, začali upadať, pričom vznikali nové technologické a hospodárske odvetvia. Západné krajiny sa museli vyrovnávať s tvrdou realitou nízkeho rastu, inflácie a vysokej nezamestnanosti.

DEMOKRATIZÁCIA V ZÁPADNEJ EURÓPE

Nová generácia, inšpirovaná študentskými „revolúciami“ z konca 60. rokov 20. storočia, chcela zmenu a bola pripravená za ňu bojovať. Mala už dosť starých postojov a konvencií, ktoré platili celé desaťročia, a začala požadovať viac individuálnych práv a príležitostí na účasť v politike.

V rokoch 1974 a 1975 padli v Grécku, Španielsku aj Portugalsku vládnuce diktatúry. Hoci samotné udalosti prebehli v každej z týchto krajín inak, všetky tri prešli na ceste k demokracii politickou nestabilitou a hospodárskymi krízami a čelili bolestivým odkazom minulosti. Napokon sa stali členmi Európskeho spoločenstva.

KOMUNIZMUS POD TLAKOM

V 70. a 80. rokoch 20. storočia sa čoraz jasnejšie prejavoval rozpor medzi komunistickou propagandou a realitou každodenného života ľudí. Rýchly rast vystriedala hospodárska stagnácia a krajiny ťažili dlhy.

Koncom 80. rokov 20. storočia už nedostatok potravín, neustále sledovanie, cenzúra, obmedzenia a dokonca zákaz cestovať mimo komunistického bloku spôsobovali medzi obyvateľmi týchto krajín niekedy až neznesiteľnú frustráciu a napätie. Všetka táto frustrácia nakoniec prispela k pádu komunizmu v roku 1989.

MEDZNÍKY EURÓPSKEJ INTEGRÁCIE II

Vzťahy medzi západným a východným blokom sa uvoľnili. V roku 1975 sa na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe vo fínskych Helsinkách stretlo tridsaťpäť krajín vrátane Spojených štátov a Sovietskeho zväzu.

Signatári Helsinskej deklarácie sa dohodli na dodržiavaní ľudských práv a prisľúbili spoluprácu na základe zásady nezasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov. Európskemu spoločenstvu sa podarilo presadiť záruky dodržiavania ľudských práv, ktoré sa stali nástrojom disidentov v boji proti komunistickým režimom.

Čo je to jednotný trh? Ide o vytvorenie jednotného hospodárskeho priestoru, v ktorom sa ľudia, peniaze, tovar a služby môžu voľne pohybovať. Vybudovanie európskeho jednotného trhu bolo jedným z hlavných cieľov, ktoré Európske spoločenstvo od svojho založenia sledovalo.

PREKRESĽOVANIE MAPY EURÓPY

Po roku 1989 sa mapa Európy znovu zmenila, keď vznikli nové štáty a prekreslili sa staré hranice.

V roku 1990 sa Nemecko pod medzinárodným dohľadom pokojne znova zjednotilo. To však nemožno povedať o bývalej Juhoslávii, kde etnické, náboženské a kultúrne rozdiely viedli k neľútostným občianskym vojnám a etnickým čistkám.

MEDZNÍKY EURÓPSKEJ INTEGRÁCIE III

Či sa im to páči alebo nie, životné štýly Európanov sa na seba čoraz viac podobajú, aj keď ich rozmanité kultúrne identity sú plné života. Otvorené hranice, väčšia mobilita, lepšie spojenia, spoločné zákony a jednotná mena, to všetko má vplyv. Dalo by sa to nazvať „europeizáciou“.

Európska únia je teraz politicky jednotná ako nikdy predtým, ale vnútorne je stále veľmi rozmanitá. Čo prinesie budúcnosť? Bude Európa pokračovať v integrácii? Alebo sa znova rozdrobí? Prežijú jej pôvodné zámery – mier a štyri slobody – skúšku času?

SPOLOČNÁ A ROZŠTIEPENÁ EURÓPSKA PAMÄŤ

Za 25 rokov, ktoré uplynuli od pádu komunizmu, sa v Európe veľa zmenilo. Predtým tajné archívy a spisy sa sprístupnili, aby nám odhalili skúsenosti a spomienky kedysi utláčaných ľudí. To viedlo k prevratným zmenám vo výklade dejín.

Verejné pamätníky, pomníky, názvy ulíc, múzeá či dokonca školské učebnice boli a stále sú kontroverznými miestami v procese spomínania či zabúdania. Otázka „Čo je to európska pamäť?“ nadobúda nový význam.