OBNOVA ROZDELENÉHO KONTINENTU
Obdobie po roku 1945: Európa leží v troskách, oslabená a rozdelená medzi dve proti sebe stojace svetové mocnosti – Spojené štáty americké a Sovietsky zväz.
Spoločný strach z komunizmu podnietil niektoré západoeurópske krajiny, aby sa vydali cestou nadnárodnej spolupráce, a tým skrotili nacionalizmus a odstránili nebezpečenstvo novej vojny.
Vo východnej Európe však oslobodenie pre mnohých znamenalo nahradenie nacistickej tyranie komunistickou diktatúrou pod sovietskou nadvládou.
OBNOVA EURÓPY
Rok 1945 – Európa je v troskách, ľudia nemajú jedlo, palivo ani bývanie. Zúfalo sa hľadajú stratégie prežitia a pokračuje vojnový prídelový systém, aby sa uspokojili aspoň základné potreby. Milióny utečencov, vyhnancov a vysídlencov hľadajú prístrešie. Európa je do veľkej miery odkázaná na pomoc zvonka.
Hranice sa zmenili a nútene sa presídľovali celé skupiny obyvateľstva. Západní Spojenci súhlasili s posunom poľskej hranice na západ aj s ovládnutím baltských štátov Sovietskym zväzom. K ďalším zmenám hraníc došlo v Taliansku, Bulharsku, Rumunsku, Maďarsku a Československu. Nemecko a Rakúsko boli rozdelené na okupačné zóny.
STUDENÁ VOJNA
Zhodením atómových bômb na Japonsko v roku 1945 sa USA stali novou svetovou veľmocou. Rovnaký status získal v roku 1949 aj Sovietsky zväz, keď vyvinul vlastnú atómovú bombu. V období rokov 1945 až 1949 sa medzi bývalými spojeneckými veľmocami vytvorila priepasť v každej medzinárodnej otázke, keď na jednej strane stáli USA, Veľká Británia a Francúzsko a na opačnej strane Sovietsky zväz.
Znovu sa vynorili ostré ideologické rozdiely medzi liberálnymi demokraciami na Západe a komunizmom na Východe, ktoré zvyšovali hrozbu novej svetovej vojny.
Prostriedky z Marshallovho plánu boli ponúknuté väčšine krajín západnej aj východnej Európy, no Sovietsky zväz nariadil vládam štátov, ktoré boli pod jeho vplyvom, aby ponuku odmietli, čo prispelo k ešte hlbšiemu rozdeleniu kontinentu. V čase skončenia realizácie tohto plánu prekonali všetky štáty, ktoré pomoc prijali, svoju predvojnovú hospodársku úroveň.
Západný aj východný blok sa zo všetkých síl snažili vykresliť svoj model spoločnosti ako ten lepší. Východ sa pridržiaval komunistickej ideológie nahrádzajúcej kapitalizmus a opieral sa o štátom plánované hospodárstvo a vládu jednej strany. Tieto hospodárske a politické charakteristiky sa predkladali len ako dočasný krok k beztriednej a bezštátnej spoločnosti.
BUDOVANIE SOCIÁLNEHO ZABEZPEČENIA
Päťdesiate a šesťdesiate roky 20. storočia znamenali pre väčšinu Európanov výrazné zlepšovanie životných podmienok. Hospodársky rast a zavedenie sociálneho štátu prinieslo lepšie bývanie, vzdelávanie, zdravotnú starostlivosť a sociálne služby.
V západnej Európe sa verejné plánovanie realizovalo spolu s obnovou súkromného sektora. V komunistickom tábore však štátom riadené plánované hospodárstva ovládali všetky národné zdroje a svojvoľne zasahovali do každodenného života občanov. Rozdiely medzi trhovými a štátnymi hospodárstvami boli zjavné.
Typickým výrobkom tohto obdobia je plastová stolička v tvare písmena S od dánskeho návrhára Vernera Pantona. Návrhári v komunistických štátoch sa takisto snažili dokázať svoje dizajnérske schopnosti a vo východnom Nemecku sa onedlho začalo s výrobou stoličky v tvare písmena Z.
V tomto období došlo v európskych systémoch vzdelávania k obrovským zmenám. Vďaka prekvitajúcemu hospodárstvu a sociálnemu štátu sa zvýšilo štátne financovanie na všetkých úrovniach, čo znamenalo, že väčší počet detí a mladých ľudí mal lepší prístup k vzdelávaniu, ktoré prestalo byť výsadou privilegovanej menšiny.
Satelitné mestá a veľké sídliská sa budovali podľa zásad modernistickej architektúry. Dopravné uzly a strediská sociálnych služieb boli lemované dlhými kilometrami rovnakých blokov zo šedého betónu. Negatívne následky takéhoto extrémneho funkcionalizmu a neúprosnej estetickej typizácie na životy ľudí a štruktúru spoločnosti sa prejavili až neskôr.
Toto kreslo z Eastmanovej detskej zubnej kliniky nám pripomína, že zdravotná starostlivosť v predvojnovej Európe z veľkej časti závisela od štedrosti súkromných darcov, akým bol napríklad americký podnikateľ George Eastman. V 30. rokoch 20. storočia založil a sponzoroval niekoľko zubných kliník v Európe, ktoré sa po vojne začlenili do služieb verejného zdravotníctva.
Vlastnenie auta, kedysi výsada bohatých, sa stalo dostupné pre čoraz väčší počet ľudí a symbolizovalo európsku prosperitu. No vo východnom bloku, kde výroba nikdy neuspokojovala dopyt, boli autá luxusnými predmetmi, na ktoré sa niekedy muselo čakať aj niekoľko rokov. Kultové značky, napríklad taliansky FIAT, predávali licencie iným európskym štátom.
MEDZNÍKY EURÓPSKEJ INTEGRÁCIE I
Ovládnutie východnej Európy Sovietskym zväzom a jeho konfrontácia so Spojenými štátmi americkými po druhej svetovej vojne priniesli svetu dva nové pojmy: železná opona a studená vojna. S americkou podporou sa v západnej Európe zlepšili predpoklady na užšiu spoluprácu.
V západnej Európe, ktorá sa cítila čoraz viac uväznená medzi oboma superveľmocami, si nádej na zjednotenú Európu získavala obľubu. Predstava kontinentu ako „tretej sily“ postupne vydláždila cestu k intenzívnejšej cezhraničnej spolupráci.
Ak chcete mať „Spojené štáty európske“, potrebujete konkrétne veci ako cestovný pas a spoločnú menu. Nezávislé združenie s názvom Európske hnutie už v 40. rokoch 20. storočia viedlo kampaň v tomto duchu a rozširovalo fingované preukazy totožnosti a bankovky.
Všimnite si spôsob písania názvu EUROP na tomto železnom ingote z roku 1953. Chýba posledné písmeno – „E“ podľa francúzskeho pravopisu alebo „A“ podľa nemeckého, holandského a talianskeho pravopisu. Je to pôsobivý príklad kompromisu, na ktorom spočívalo nové Európske spoločenstvo uhlia a ocele.
PAMIATKA HOLOKAUSTU
Mlčanie, neuznanie, popieranie: takto sa v povojnovom období pristupovalo k holokaustu, ktorý sa po hebrejsky nazýva šoa.
Národy v zúfalej snahe o opätovné nadobudnutie sebaúcty potláčali pocity viny a spolupáchateľstva a utápali sa vo vlastných spomienkach na utrpenie a núdzu. Nová realita studenej vojny uľahčila ignorovanie chýb minulosti.
Dnes je však uznanie tohto bezpríkladného zločinu proti ľudskosti stredobodom diskusií o európskej pamäti.
Umelci Ritula Fränkelová a jej manžel Nicholas Morris vytvorili v roku 2001 umelecké dielo Jozefov plášť. Plášť voľakedy patril Ritulinmu otcovi Josefovi Fränkelovi, ktorý prežil holokaust.